Vlastenecká liga

Starí Slovania sa usadzovali najmä v povodí riek Moravy a Dyje, pri dolnom toku Váhu, v Ponitrí, pri Ipli aj v rovinatých častiach východného Slovenska. Najskôr teda osídľovali úrodné nížiny a až neskoršie prenikali pozdĺž tokov riek do hornatejších oblastí. Pestovali rôzne druhy poľnohospodárskych plodín, chovali dobytok, lovili zver v lesoch a chytali ryby v bohatých riekach. Žili v spoločnosti, o ktorej byzanský dejepisec Prokopios v 6. storočí n.l. napísal, že v nej nevládol jednotlivec, ale že jej príslušníci už oddávna žili v demokracii, a tak šťastie i nešťastie, úspech rovnako ako neúspech znášali spoločne. Súčasníci opisovali Slovanov ako láskavých a priateľských k cudzincom, ale zároveň slobodných a hrdých, ktorí, ako vyjadril neznámy, po grécky píšuci vojenský teoretik zvaný Pseudo-Mauríkios v spise Strategikon: ...“nijako sa nedajú prehovoriť, aby otročili alebo boli poddaní“ Kým život starých Slovanov v ich novom prostredí, v karpatsko – dunajskej oblasti, pulzoval v živom rytme. Zatiaľ sa z juhoruských stepí prebíjal k dolnému Dunaju bojovný turkotatársky kmeňový zväz Avarov, strhávajúci so sebou aj iné etnické skupiny. Byzanský cisár Justinián im roku 558 pridelil územie medzi dnešnými juhoslovanskými riekami Sávou a Drávou, lebo dúfal, že ak bojachtiví a rozpínaví kočovníci konečne usadia, prestanú znepokojovať okolité národy. Avari sa však i tak čoskoro stali najvážnejším mocenským činiteľom v celej Karpatskej kotline a obsadili veľkú časť strednej a južnej Európy. Avarska nadvláda, pod ktorú sa dostali aj Slovania pri Morave a na juhozápadnom Slovensku, sa vyznačoval rozličnými formami : od vcelku voľného vzťahu až po krutý despotizmus, podľa okolností a podmienok. Je priamo a trval, ale že chodievali do slovanských osád prezimovať. To však neznamená, že by tu žijúci Slovania boli uchránení pred rôznymi druhmi závislosti a násilia. Sila Avarov spočívala v prísnej vojenskej organizovanosti, na tú dobu modernej výzbroji a v taktike boja s dôrazom na jazdectvo, ktoré slabšie vyzbrojení Slovania, zvyknutí skôr na boje pechoty, nemohli klásť účinný odpor bez prírodnej ochrany. Starí Slovania mali zrejme vojsko dvojakého druhu : jednak všeobecnú domobranu jednotlivých kmeňov, ktoré sa mohli grupovať do vojska celého kmeňového zväzu, jednak bojovnícku družinu vojenských náčelníkov, ktorá vystupovala väčšinou ako jazdectvo. V dobách najväčšieho ohrozenia bojovali aj ženy. Výzbroj slovanských bojovníkov sa skladala z dvoch – troch vrhacích kopijí, zo sekery, z luku, zo štítu, mlatu, nožov a podobne. Jazdcov charakterizovala ťažká kopija a meč. Výzbroj a výstroj, samozrejme, neboli a ani nemohli byť jednoliate, veď ich zbrane tvorili domácky vyrábane, ukoristené, kúpené... „Do boja idú proti nepriateľovi pešo so štítmi a kopijami v rukách, brnenie si nikdy neobliekajú.....“ píše Prokopios. Mauríkos zase zaznamenáva, že Slovania radi používali náhle prepady, rôzne úskoky a bojovú lesť. Taktiku rýchlych prepadov striedajú s ústupmi do lesov, dávajú prednosť boju v úzkych prietokoch, úžľabinách, tiesňavách, lebo im vyhovuje boj z blízka. Nepriateľa často prepadávajú spoza brál, skál a iných prírodných skrýš. V otvorenom teréne a proti nepriateľovi stajacom zhruba na rovnakom stupni vývoja bojovali zrejme v tesne zovretých a dostatočne hlbokých kolónach. Na obranu stavali valy, robili záseky. Maukíkios zvlášť zdôrazňuje ich šikovnosť pri prechode cez rieku, v ktorom sa im nik nevyrovná. Údaje starých letopiscov teda svedčia o účinnom spôsobe boja starých Slovanov, ku ktorému musíme prirátať aj skúsenosti prevzaté z vojenskej taktiky Avarov. Slovanská pechota sa niekedy povinne zúčastňovala na ich výbojoch, pričom bola umiestnená pred avarským jazdectvom. O vojenskom umení starých Slovanov sa čoskoro presvedčili nielen Avari ale aj franské vojska susediace so slovanským územím na západe. Niekedy v rokoch 622 – 623 vypuklo veľké povstanie podunajských Slovanov proti Avarskej nadvláde. V nasledujúcom, roku sa k nemu pridal franský kupec Samo, zotrvajúci v tom čase so svojou obchodnou, a zrejme dobré vyzbrojenou, karavánou medzi Slovanmi. Za zásluhy v úspešnom protiavarskom hnutí si ho Slovania zvolil za kráľa. Povstanie vzbĺklo v priaznivom čase, keď časť avarských vojenských síl bola viazaná v bojoch s Byzanciou. Ale i po mieri Avarov s Byzantícami dokázali slovanskí bojovníci klásť odpor zosilnením avarským útokom a vo viacerých vojenských zrážkach presvedčivo zvíťazili. Tým položili základ k vytvoreniu prvého doloženého štátneho útvaru v našich dejinách – Samovej ríše. O rozlohe tejto ríše a lokalizácii jadra sa vedú spory. Najpravdepodobnejšie sa zdá, že centrum sa nachádzalo na území južnej Moravy a juhozápadného Slovenska. Samo ako kupec, čo celý život potĺkal po neistých a nebezpečných cestách, zrejme dobre ovládal zbraň a mal nesporne mimoriadne organizačné a vojenské schopnosti. Susedná Franská ríša v prvých rokoch privítala protiavarského povstania s blahovôľou sledovala zápas Slovanov a uvítal porážku Avarov, ktorých nájazdy smerovali aj proti Frankom. Keď vzrástla moc Samovej ríše, zväčšovali sa aj obavy franského panovníka Dagoberta. Napokon využil ako zámienku olúpenie a zavraždenie franských kupcov na území Samovej ríše a začal veľkú vojenskú výpravu troch samostatne operujúcich vojsk proti Slovanom. O trase týchto vojsk sa odborníci nevedia dohodnúť. Isté je, že Alemani, ku ktorým sa pripojili aj Bavori a Dagobertom podplatení Longobardi, dosiahli čiastočné úspechy, získali určitú vojnovú korisť a odviedli so sebou aj zajatcov spomedzi Slovanov. Hlavné vojenské sily z Austrázijskej ríše (teda východnej časti rozľahlej Franskej ríše spravovanej rodom Merovingovcov) pod vedením samého Dagoberta však utrpeli rozhodujúcu porážku pri obliehaní Wogastiburgu. Fredegarova Frankom naklonená kronika síce lakonický, ale jednoznačne potvrdzuje, že po trojdňovom boji pri Wogastiburgu boli Dagobertove vojská na hlavu porazené. Že šlo o rozhodujúce víťazstvo, potvrdzuje okrem iného aj to, že Slovania po tejto bitke viackrát vpadli na územie Frankov, takže Dagobert vymenoval svojho syna Sigeberta za kráľa Austrázie a poveril ho ochranou hraníc, ako historický doložený fakt, že po tejto porážke knieža Dervan z rodu Srbov odpadol od Franskej ríše a pridal sa k Samovi. Hoci písomné pramene nepodávajú širší obraz tejto bitky, dá sa usudzovať, že vojenské umenie starých Slovanov dosahovalo pomerne vysokú úroveň, rozvinutá bola stratégia i taktika, aj velenie bolo na úrovni. Vojna s Frankmi sa viedla podľa plánu, predpokladala sa reakcia nepriateľa, zrejme sa počítalo s využitím momentu prekvapenia, taktiež vhodne využiavali aj opevnene hradiská. Za takýchto okolnosti neprekvapuje, že táto prvá významná bitka našich predkov sa skončila ich víťazstvom